Zaujímavý koncept ako pristupovať k výchove. Je dostupný formou online kurzu. Výborné do auta. Celé to zastrešuje Katarína Králová. Štyrmi základnými piliermi nevýchovy sú: rešpekt, otvorená komunikácia, vnútorné hranice a nápoveda.

Zásady

  • Základom „ne“-výchovy je dohoda. Je ale rozdiel medzi dohováraním a dohováraním sa. Dohoda je zladenie dvoch rovnocenných názorov (neplatí to však pri život ohrozujúcich situáciách a vtedy, keď dieťa ubližuje druhým). Dohoda nie je uplácanie ani to, že ja poviem ako to bude. Pri dohode je potrebné odovzdať aj zodpovednosť. a nie je to stratégia donútiť dieťa robiť to, čo chceme my
  • Ak chcem niekoho inšpirovať svojím životom, musím ho najskôr mať. Žime svoj život, majme svoje plány a sny, snažme sa ich uskutočňovať a dieťa sa bude učiť príkladom
  • Sloboda jedného končí tam, kde sa začína ubližovať slobode toho druhého (napr. vtedy keď ma dieťa svojím správaním obmedzuje)
  • Ak má niekto problém, tak ja ho nemôžem spasiť bez toho, ak on sám nechce
  • Aj dieťa má svoje potreby, ktoré je potrebné uznať. Je vhodné sa s ním baviť ako s rovnocenným partnerom, ktorý má ale zároveň aj zodpovednosť

Prístupy

  • Problém s dieťaťom rieš tak, ako keby si ho riešil s dospelým. Vyjadri podporu, nechaj, nech dieťa príde na riešenie samé. Nevyhrážaj sa, nemoralizuj, nezastrašuj, správaj sa s úctou, vyjadri podporu, buď partnerom, riešte problém spolu a uznaj, že nemusíš mať správny názor len ty
  • Nie je hanba uznať pred dieťaťom, že to JA sa bojím, že si môže ublížiť. Ak mu niečo nechcem dovoliť robiť, nie je to teda jeho problém ale môj (treba sa učiť neprenášať svoje strachy na dieťa)
  • Pri krízovej situácií je potrebné povedať ako to vnímam ja. Opýtať sa, ako to vníma dieťa. Snažiť sa porozumieť a nájsť riešenie v ktorom nám je obom dobre. Pýtam sa prečo dieťa danú činnosť robí (búcha, plače, kričí…), zdôrazním ale, že ja sa pri tom dobre necítim a chcel by som vedieť, prečo to vlastne robí
  • Sú tri typy rodičov. Policajt, ktorý si myslí, že dieťa musí kultivovať, aby sa z neho stal človek. Druhý typ je učiteľ/moralista, ktorý vychováva pomocou pocitu viny. Vychádza z presvedčenia, že dieťa nič nevie a všetko ho musíme naučiť. Tretí typ je partner/sprievodca, ktorý si uvedomuje, že dieťa má všetko čo potrebuje a dôverujem mu. Podporuje ho, nezabíja jeho tvorivosť a vychovávam ho pomocou dohody
  • Treba sa snažiť vyvolať v dieťati pocit zodpovednosti a dôležitosti a naučiť ho o sebe rozhodovať. Potom nemusí v puberte vzdorovať (vzdor je neschopnosť povedať, čo chcem a potrebujem)
  • Treba sa sústrediť na cieľ. A nie určovať a kontrolovať jednotlivé kroky. Nech si dieťa samo zvolí spôsob ako sa k cieľu dostane. Cieľ je: ísť von na prechádzku. Nech sa samo rozhodne, čo si oblečie, kedy v akom poradí

Čo robíme zle

  • Zakazujeme dieťaťu brať si veci v domácnosti. A potom zrazu od neho na ihrisku chceme, aby požičalo cudziemu človeku svoje veci
  • Nevenujem sa dieťaťu naplno (pozeráme telku, ťukáme do mobilu…). Radšej sa s ním teda hrajme menej často a plne sústredení ako dlhšie a nepozorní. Rodič ale nie je pre dieťa animátor. Ak sa dieťa nudí, je to výborná príležitosť podporiť ho, aby si vymyslelo nejakú činnosť
  • Viac hľadáme spôsob ako sa niečo nedá a viac poukazujeme na to, čo druhý nevie, ako na to, čo vie
  • Bojíme sa vyjadrovať svoje city, lebo sa bojíme odmietnutia. Bojíme sa byť samy sebou a robíme veci z donútenia
  • Snažíme sa byť za každú cenu spravodlivý. Ak sa dieťa pýta, koho má rodič radšej, tak v tom momente potrebuje dieťa počuť, že jeho. Nemusíme sa snažiť byť za každých okolností spravodlivý, ale môžeme povedať: teraz mám najradšej teba, lebo vidím, že to potrebuješ
  • Každej bitke sa snažíme zabrániť. Myslíme si, že keď sa bije ako malý, tak to bude len gradovať a rastie pre kriminál. Mali by sme zasiahnuť len vtedy, keď jeden z nich požiada o pomoc
  • Trestáme dieťa ak ho prichytíme pri klamstve. Z takej situácie si však dieťa odnesie iba pocit, že je zlé ako to, že nemá klamať
  • Nútime dieťa po príchode zo školy ihneď si robiť domáce úlohy. Škola je ako robota pre dospelého. Tiež chcem mať chvíľu pokoj, keď prídem z roboty
  • Robíte z dieťaťa bezmocného človeka, ktorý nemôže o ničom rozhodovať. Následne má potrebu sa vymedzovať. Moc bezmocných znamená, že pokiaľ nemôžem ovplyvniť svoj osud, tak ti aspoň znepríjemním aktuálny stav

Súrodenecké vzťahy

  • Príchod potomka očami staršieho dieťaťa si môžeme predstaviť ako keby si chlap doniesol milenku a povedal žene, že ju síce ľúbi stále najviac, ale trom im bude lepšie. A ešte bude aj od prvej manželky požadovať aby mala jeho milenku hneď rada 🙂
  • Po narodení mladšieho súrodenca automaticky očakávame, že staršie dieťa zmúdrie, bude samostatnejšie a bude vedieť, ako sa má o mladšieho súrodenca starať
  • Starší nie je zodpovedný za mladšie dieťa a nemôže trpieť za to, že mladší súrodenec ešte nemá toľko rozumu ako on
  • Pri konfliktoch sa sústredíme na agresora (starší), ale aj toho mohol vyprovokovať mladší
  • Starší môže mať pocit, že nechce súrodenca, chce aby tam nebol, alebo dokonca aby zomrel. Nemyslí to doslovne. Treba však jeho pocity akceptovať a pripraviť mu také prostredie, aby sa ich nebál vyjadriť (odžiť si ich, ukázať na bábike, fantazírovať čo by chcelo súrodencovi urobiť…)
  • Staršieho na príchod nového súrodenca pripravujeme tak, že mu vecne popisujeme realitu (súrodenec bude vyžadovať veľa starostlivosti, bude plakať), ale že časom sa s ním bude môcť hrať. A že rodič si nájde čas aj na staršieho
  • Starostlivosť o mladšieho môže byť spoločný cieľ. Aby sme to rýchlo zvládli a mohli sa venovať sebe (rodič – starší súrodenec). Netreba ho nasilu zamestnať starostlivosťou o mladšieho. Môže pomáhať aj tým, že bude ticho, keď bábätko spí

Čomu sme verili a nie je to pravda

  • Vychovávať sa netreba učiť, je to automatická schopnosť (Pozn.: aj domy sa stavali pred 30 rokmi inak, tak prečo by sa aj poznatky o výchove nemali za tú dobu posunúť?) V prvom rade ale treba svojim rodičom odpustiť a uvedomiť si, že robili len to, čo mohli a čo v tej dobe vedeli. Výchova je v dnešnej dobe iná aj preto, lebo sa zmenili podmienky oproti tým, ktoré mali naši rodičia (malá rodina bez príbuzných v meste, nutnosť spoľahnúť sa na seba, dostupná literatúra, vyťaženosť v práci…)
  • Byť dobrý v určitej činnosti sa dá dosiahnuť iba drilom (Pozn.: ak u dieťaťa vypestujeme vnútornú motiváciu, tak žiadnu činnosť nepovažuje sa drill)
  • Čakáme, že raz dieťa ocení moju obetu pri výchov (Poz.: ak nie spokojný s tým, ako to robím teraz, tak to robím zle )
  • Domáce práce sú povinnosť (Pozn.: ak u dieťaťa vybudujem vnútornú motiváciu, tak mi bude pomáhať a vôbec to za prácu považovať nebude)
  • Dieťa má poslúchať na slovo

Šťastné deti majú spokojných rodičov

  • Nemôžem donekonečna akceptovať svoju nepohodu, len aby sa deti mali dobre. Ak nezačnem hneď, nikdy nebude vhodnejšia príležitosť
  • Spokojný rodič rešpektuje seba a svoje potreby
  • Ak mám o sebe pocit, že nie som dosť dobrý, tak to učím aj svoje dieťa
  • Ak som nervózny a smutný, dieťa sa ma opýta, čo mi je a ja poviem, že nič, tak to dieťa si začne myslieť, že nesprávne identifikuje pocity. Stačí úprimne povedať, že ma niečo trápi, ale je to môj problém a ja si ho vyriešim
  • Treba si stanoviť, kedy budem mať čas na seba