Veľká vďaka zamestnávateľom, ktorí umožnia svojím zamestnancom absolvovať kurz prvej pomoci a ešte im ho ako bonus aj zaplatia :) Ďakujem ti Kedros.

Bol to jednodňový kurz, ktorý organizovala spoločnosť Rescueservis.sk. Už v roku 2009 som absolvoval trojdňový kurz, ktorý organizoval Červený kríž a potom v roku 2018 jeden pol dňový zameraný na prvú pomoc pre malé deti. Na základe týchto skúseností môže povedať, že pokiaľ kurz vedú ľudia, ktorí majú reálne skúsenosti s poskytovaním prvej pomoci je to veľmi veľké plus. 

Keď sme už pri ľuďoch z praxe (najmä z oblasti zdravotníctva), nedá mi spomenúť jednu vec, ktorú som si všimol. A tou je Cynizmus. Pre nás, bežných ľudí, ktorí sa nestretávajú denne so smrťou sú vety typu: “nemalo zmysel oživovať mŕtvolu” a pod veľmi drsné. Ale pre nich je to zrejme jediná možnosť ako sa obrniť pred realitou. Nemôžu predsa naviazať citový vzťah s každým prípadom, ktorý denne riešia. Potom to vyzerá tak, že ja prídem na pohotovosť s tým, že umieram (a pritom mám možno iba zapálené slepé črevo), ale lekár nepanikári (chvalabohu), okamžite oddelí fakty od pocitov a venuje sa čisto iba potrebným úkonom. Mne sa potom zdá jeho prístup veľmi cynický, bez citu a on mi pri tom iba zachraňuje život :)

Takže zopár zaujímavých myšlienok z kurzu. Žiadne systematické návody (na to sú príručky), vyberám iba zopár zaujímavých postrehov:

    • prioritou pri záchrane je chrániť hlavne seba (aby neboli zrazu dvaja, ktorým treba pomôcť)
    • 155 voláme pri zdravotných problémoch, 112 vtedy, keď potrebujeme aj hasičov a policajtov
    • pri volaní treba dispečorovi jasne a zreteľne povedať, kde sa nachádzame (na “východe, kde nič nie je” sú napr. v každej dedine tri oporné body: krčma, kostol a osada
    • resuscitujeme, aby sme zachránili mozog, lebo ten rozhoduje o kvalite budúceho života  (bez kyslíka vydrží mozog 5-8 minút, pri izbovej teplote). Záchranári niekedy resuscitujú aj 45 minút. posmrtné škvrny (“stečenie”, “naliatie” krvi v dolných častiach tela) sa objavuje už po 2 hodinách. Vtedy už netreba oživovať
    • záchranári nerobia “masáž”, ale oživujú, teda resuscitujú

  • ak je osoba v bezvedomí, stále môže dýchať
  • zisťujeme najskôr vedomie (oslovenie, bolestivý podnet), zastavujem prípadné krvácanie, potom kontrolujeme dýchanie (prevedieme záklon hlavy) a až potom voláme záchranku a dávame telefón na hlasitý odposluch
  • nekontrolujeme pulz, lebo si cítime iba ten svoj (prilož si prsty na stenu a budeš cítiť jej pulz)
  • ak je osoba v bezvedomí, snažím sa ju dosť na pevnú podložku aby som ju mohol oživovať (aj keď sa bojím, že má, alebo jej poškodím chrbticu)
  • rebrá sú na hrudnú kosť uchytené chrupavkou, aby boli flexibilnejšie, preto pri stláčaní hrudníka môže maximálne prasknúť chrupavka. Ale lepšie sú zlomené rebrá, ako smrť
  • febrilné kŕče bývajú z vysokej teploty
  • ak nepoznám človeka, ktorého zachraňujem a nie je to krásny navoňaný blonďák, tak mu neposkytnem dýchanie z úst do úst. Radšej iba stláčam hrudník
  • pomer stláčania a dýchania je 30:2. U dieťaťa ten istý, iba začínam iniciálnymi piatimi vdychmi (pri deťoch iba objem ústnej dutiny)
  • pri dopravnej nehode, hľadajú záchranári primárne tých, ktorí sú ticho (tí sú zvyčajne najviac zranení)
  • jed z hada nevycuciavame, iba zafixujeme ruku a čo najmenej s ňou hýbeme
  • ak obväzujeme ranu na krku, tak je potrebné zdvihnúť jednu ruku nad hlavu a obviazať cez ňu, aby som daného človeka nepridusil
  • pri epilepsii je najdôležitejšie stabilizovať, podložiť hlavu, aby si dotačný ešte viac neublížil. Nedávať nič do úst, ani ich násilím neotváram. Udusenie nehrozí
  • pri porážke je jedna časť tváre je ovisnutá, osoba neudrží ruky v rovnakej polohe, slintá, má ovisnutý kútik, vyplazený jazyk ide do strany a nevie zapískať
  • pri popáleninách platí, že 1% tela predstavuje plochu dlane. Dieťa je ohrozené, ak má popálených 5% plochy tela, dospelý pri 10%. Na spálenú kožu nedávame žiadne masti ani zásypy