Výborná kniha o budovaní si hraníc. V prvom článku som zosumarizoval zaujímavé myšlienky z prvej časti knihy. V tomto článku pokračujem kapitolami Hraničné konflikty a Vytváranie zdravých hraníc

Hranice a naša rodina

• Dieťa musí od rodiča dostať emocionálne povolenie stať sa samostatným človekom, slobodne rozhodovať o svojom živote a necítiť vinu, ak neurobí to, čo si prajú jeho rodičia

• Manželia sa musia oddeliť od pôvodnej rodiny, inak ten druhý v manželstve dostáva iba citové zvyšky

• Byť dospelý znamená žiť v rámci svojich možností a platiť za svoje neúspechy (nemali by sme sa spoliehať na finančnú podporu od svojich rodičov)

Hranice a náš partner

• Väčšina konfliktov sa točí okolo strachu zo straty

• Ak sa jeden správa nezodpovedne, treba mu dať zakúsiť dôsledky jeho správania

• Zmeniť toho druhého nemôžeme, môžeme zmeniť iba svoje reakcie

• Ja nemôžem vyžadovať, aby ten druhý niečo urobil. Dokonca ani aby rešpektoval moje hranice

• Oslobodiť od starých dlhov tých, ktorí nám ublížili, znamená prestať od nich niečo chcieť

• Manželstvo je o službe tomu druhému. Ale musí sa to diať slobodne a nie z povoľnosti, ktorá pramení z nedostatku hraníc

 Continue reading

Niečo o knihe si môžete prečítať v tomto článku, spolu so zaujímavými myšlienkami pre výchovu dieťaťa do jedného roka  a pre ročné dieťa v tomto článku. 

Pokračujem s výberom rád, tipov a trikov pre výchovu dvojročného dieťaťa. 

Vo veku od dvoch do dva a štvrť roka

• VZDOR je objavovanie vlastnej osobnosti. Keďže dieťa je neskúsené, tak sa nám niekedy jeho chovanie javí, ako by chcelo ísť hlavou proti múru. Vzpiera sa a trucuje. Ono však nie je neúmyselne zlé, svoju neposlušnosť si neuvedomuje, iba experimentuje so svojou vlastnou vôľou

• Dieťa musí spoznať pocit, keď sa mu niečo podarí presadiť, ale musí pochopiť čo môže a čo nie. Formuje sa rastúce sebavedomie a ustupuje egoizmus

• Rodič musí byť maximálne zhovievavý, keď chce dieťa robiť činnosti, ktoré mu ešte nejdú na 100%. Nesmieme dieťa znechutiť a brzdiť jeho vývoj. Musíme sa obrniť veľkou dávkou trpezlivosti a porozumením. Ak má dieťa možnosť  činnosti robiť, opakovať a zdokonalovať sa v nich, rastie v ňom podnikavosť, šikovnosť, samostatnosť a sebavedomie. Dieťaťu nejde o výsledok, ale o samotnú činnosť. Tá mu robí radosť a dodáva odvahu

• Nemôžeme dieťa trestať za každý prejav odporu. Zbavili by sme ho tak vlastného sebavedomia  a vlastnej vôli. Neobmedzená sloboda však tiež nie je dobrá

Continue reading

Najzaujímavejšie myšlienky z prevej časti knihy (vek do jedného roka) sú v tomto článku. 

Vek 12 až 15 mesiacov

• Dieťa síce v tomto veku protestuje proti všetkému, ale je to potrebné pre jeho vývoj. Vníma to ako hru (KTO z KOHO) a skúša kde sú hranice a aké sú pevné

• Dieťa chce vždy viac ako je schopné prijať (vo všetkom)

• Dieťa potrebuje matkinu blízkosť, ale zároveň už chce byť samostatné10

• Posmeľovanie znamená dodať dieťaťu odvahu popasovať sa s prekážkami, na ktoré narazí, t.j. dať mu možnosť vyskúšať si svoje sily. Rodič by nemal byť úzkostlivý a “strhávať” dieťa z každej prieskumnej cesty. Dieťa potom stráca odvahu a bojí sa. Prísni rodičia, ktorí dieťa ustavične obmedzujú a všetko mu vyčítajú, ho tak ochudobňujú o vlastnú vôľu a vlastné nápady. Z dieťaťa vyrastie ustráchaný a nepriebojný človek

• Zlá je však aj veľká ctižiadosť, ktorá nevie trpezlivo prečkať jednu vývojovú etapu a hneď preskakuje do druhej

• Škodí aj priveľké rozmaznávanie, ktoré pramení z chorobnej túžby rodičov, aby dieťa zostalo navždy ako bezmocné bábätko, celkom odkázané na ich lásku

• Docieliť, aby dieťa prestalo robiť niečo nevhodné je ideálne pomocou vlastného príkladu. Napr.: Ocko spí, musíme byť ticho (a mama aj reálne začne byť ticho)

• Nevychovávame naslepo poslúchajúceho otroka

• Strach nikdy nevytvára skutočný rešpekt

Vek 15 až 18 mesiacov

Continue reading

Ako by povedal Vlado Zlatoš.. “Nespravil som si poctivo domácu úlohu” a neviem teda definitívne formulovať svoj názor na psychológa Jozefa Čuhu. Najviac mi vadí, že má reláciu v Slobodnom vysielači. Skúsim sa od toho odosobniť a venovať sa informáciám, ktoré odzneli v rámci relácie Okno do duše. Počúval som niekoľko relácií v roku 2015 na tému preprogramovania podvedomia.

Vyberám zopár myšlienok:

• Podvedomie je niečo ako ľadovec. Nedá sa oddeliť to, čo je vidieť a to čo je pod hladinou. Toho čo je pod hladinou (podvedomie, t.j. presvedčenie a predstavy) je viac a vo veľkej miere ovplyvňuje to nad hladinou (vedomie). Svoje okolie vnímame cez vedomie (racio), emócie si ukladáme do podvedomia a tie spätne ovplyvňuje vedomie (reakcia, bezmyšlienkové rozhodnutia). Ak chcem zmeniť svoje vedomie, musím preprogramovať podvedomie. To môžem iba úprimným odpustením a prijatím samého seba takého aký som. Preprogramovať podvedomie sa dá iba cez vedomie.

Continue reading

Veľká vďaka zamestnávateľom, ktorí umožnia svojím zamestnancom absolvovať kurz prvej pomoci a ešte im ho ako bonus aj zaplatia :) Ďakujem ti Kedros.

Bol to jednodňový kurz, ktorý organizovala spoločnosť Rescueservis.sk. Už v roku 2009 som absolvoval trojdňový kurz, ktorý organizoval Červený kríž a potom v roku 2018 jeden pol dňový zameraný na prvú pomoc pre malé deti. Na základe týchto skúseností môže povedať, že pokiaľ kurz vedú ľudia, ktorí majú reálne skúsenosti s poskytovaním prvej pomoci je to veľmi veľké plus. 

Keď sme už pri ľuďoch z praxe (najmä z oblasti zdravotníctva), nedá mi spomenúť jednu vec, ktorú som si všimol. A tou je Cynizmus. Pre nás, bežných ľudí, ktorí sa nestretávajú denne so smrťou sú vety typu: “nemalo zmysel oživovať mŕtvolu” a pod veľmi drsné. Ale pre nich je to zrejme jediná možnosť ako sa obrniť pred realitou. Nemôžu predsa naviazať citový vzťah s každým prípadom, ktorý denne riešia. Potom to vyzerá tak, že ja prídem na pohotovosť s tým, že umieram (a pritom mám možno iba zapálené slepé črevo), ale lekár nepanikári (chvalabohu), okamžite oddelí fakty od pocitov a venuje sa čisto iba potrebným úkonom. Mne sa potom zdá jeho prístup veľmi cynický, bez citu a on mi pri tom iba zachraňuje život :)

Takže zopár zaujímavých myšlienok z kurzu. Žiadne systematické návody (na to sú príručky), vyberám iba zopár zaujímavých postrehov:

• • prioritou pri záchrane je chrániť hlavne seba (aby neboli zrazu dvaja, ktorým treba pomôcť)

  • 155 voláme pri zdravotných problémoch, 112 vtedy, keď potrebujeme aj hasičov a policajtov

  • pri volaní treba dispečorovi jasne a zreteľne povedať, kde sa nachádzame (na “východe, kde nič nie je” sú napr. v každej dedine tri oporné body: krčma, kostol a osada

  • resuscitujeme, aby sme zachránili mozog, lebo ten rozhoduje o kvalite budúceho života  (bez kyslíka vydrží mozog 5-8 minút, pri izbovej teplote). Záchranári niekedy resuscitujú aj 45 minút. posmrtné škvrny (“stečenie”, “naliatie” krvi v dolných častiach tela) sa objavuje už po 2 hodinách. Vtedy už netreba oživovať

  • záchranári nerobia “masáž”, ale oživujú, teda resuscitujú

Continue reading