-
Novorodenec sa a nedokáže okamžite fyzicky odpútať od svojej matky. Na to sú potrebné roky
-
Tesne po pôrode, pokiaľ matka dostane k sebe svoje dieťa, tak sa začne oň zaujímať a prestane vnímať svoju bolesť
-
Pri výchove, počas prvý troch rokov platí heslo: nauč ma byť samým sebou a od troch do šiestich rokov heslo: pomôž mi, aby som to dokázal sám
-
Do troch rokov sa vytvorí najviac mozgových spojení. Učenie a opakovanie činností znamená eliminovanie nadbytočných kapacít, aby bolo možné rozvíjať užitočnejšie a tie, ktoré sú najviac využívané. Kultúra v ktorej sme vychovávaní nám predurčuje, ktoré spojenia sa budú rozvíjať a ktoré eliminovať. Preto počujú napr. indiáni cvrkot cvrčkov a ľudia z mesta cinkot mincí. Pritom hlasitosť oboch zvukov je rovnaká. Aj to či bude dieťa šušlať môže závisť od toho, ako na dieťa rodičia hovorili (používanie príliš veľa zdrobnenín)
-
Nemali by sme dieťa brzdiť vo vývoji vetami typu: „sadni si“, „počkaj ma“, „buď ticho“, „nedotýkaj sa toho“, len kvôli svoje pohodlnosti. Je ťažšie byť pri dieťati a dávať pozor aby sa mu nič nestalo, ako ho slovne napomínať.
-
Nie je dobré vyrušovať dieťa pri hre, aj keď sa nám ako zdá nezmyselná a zbytočne sa opakujúca
-
Je dobré ak odstránim prekážky v okolí, tak aby sa dieťa mohlo spontánne vyvíjať. Odstránim predmety, ktoré môže prevrhnúť aby mohlo štvornožkovať po celej izbe namiesto toho, aby som mu neustále dačo zakazoval
-
Čo znamená, že dieťa poslúcha? To, že neobťažuje? Nie. Neposlušnosť, nie je každá reakcia dieťaťa, kedy sa nepodvolí našej vôli
-
Neposlušnosťou dieťa môže vyjadrovať, že odmieta nepotrebnú pomoc. Chce veci robiť samo, podľa seba
-
Pre dieťa je nevyhnutné, aby ohmatávalo, zlyhávalo, skúšalo, začínalo odznova, samo do seba, aby konečne, jedného dňa samo od seba uspelo. Nepreberajme aktivity na seba, nerobme veci za dieťa
-
Ak chcem vychovať dieťa, musíme prevychovať najskôr seba. Lebo dieťa bude iba kopírovať moje postoje, myšlienky, skutky, správanie, spôsoby komunikácie
-
Dieťa nebude robiť to, čo mu povieme aby robilo, ale to čo vidí, že robíme my. Výchova príkladom
-
Nie je dobré priamo kritizovať dieťa. t.j. radšej povedať: „vysypal si hlinu na koberec a mne to prekáža“, ako: „Fuj, ši špinavý, pozri čo si spravil“
-
Je dôležité dať dieťaťu na výber. Na začiatok stačí z dvoch možností. Pri strave, hračke, neskôr oblečení a aktivitách
-
Odkedy dieťa stojí, nabádať ho aby asistovalo pri všetkom. Dones plienku, asistencia pri obliekaní a pod.
-
Dieťa priťahujú bežné činnosti v domácnosti a chce ich robiť. Ono sa nechce hrať, ono sa pripravuje na život a to znamená, že sa chce naučiť všetky činnosti, ktoré robia dospelí. Nikdy to so zapájaním do činností praktického života nemôžeme prehnať
-
Ak dieťa chce preniesť niečo veľké, tak mu to treba umožniť. Testuje si tak vlastné hranice a ich prekonávanie. Treba sa vyhýbať sa vetám typu: to je príliž ťažké, ...spadneš, nerob tamto.. .Odrádzame dieťa negatívne sformulovanými výstrahami, ktoré vyznievajú ako negatívne predpovede a dieťa celkom paralyzujú
-
Keď dieťa začína spať vo vlastnej posteli, tak tá by mala byť zo začiatku iba vo forme matraca na zemi. Aby nespadlo a aby sa po zobudení samo mohlo ísť hrať
-
Nútiť deti, aby dojedli všetko čo je na tanieri, obzvlášť ak si samé nenabrali je nezmyselné
-
Deti sa nechcú hrať s hračkami, ale s vecami reálnej, každodennej potreby. Lepšie ak mu každý predmet v dome ukážeme, vysvetlíme na čo slúži, aby si ho mohlo ohmatať, ako riešiť všetko cez zákazy. Zároveň ho upozorníme aj na riziká
-
Je zbytočné deťom rozprávať nepravdivé príbehy. Ako napríklad, že darčeky nosí Ježiško, zúbky trhá zúbková víla a pod. Je to podobné, ako keby sme niekoho učili cudziu reč, príde do danej krajiny a tam zistí, že sa to naučil zle a je stratený. Deti zažívajú zbytočne pocit sklamania, zrady. Keď dieťa vychovávame pomocou strachu a nútime ich veriť klamstvám (musíš spať, lebo je tam bubák a pod.) tak sa u detí vyvinie podvedomý strach. Lepšie ak stojí dieťa pevne v realite